Verona

Popis situácie

Volám sa Verona, mám 27 rokov. Som mamou dvoch dcér a čakám tretie dieťatko. Moji rodičia sa o mňa a brata starali vzorne. Keď som mala 10 rokov, mama ochorela, mala rakovinu. Otec to nezvládol a od nás odišiel. S mamou sa v jej ťažkých časoch rozviedol. Mama bojovala štyri roky. Ja,keďže som bola staršia, som jej pomáhala nie len v domácnosti, ale  starala som sa aj o brata. Skoro som dospela. Myslela som, že mama to zvládne a chorobu porazí. No nestalo sa, zomrela doma, mne v náruči. Zrútil sa mi celý svet. Ostali sme s bratom sami. Otec mal už novú priateľku a s bratom sme ju nemali radi. Otcovi som povedala, že zostaneme bývať v byte s bratom, že ja sa o neho postarám, on nech nám len platí nájom a posiela peniaze na jedlo. Súhlasil. Mala som 14 rokov a sama som sa starala o brata a domácnosť. Zvládla som to. Brat skončil školu, odsťahoval sa. Ja som ostala bývať v našom byte. Našla som si priateľa. Po dvoch rokoch sme začali spolu žiť. Narodila sa nám dcéra a do roka druhá.  Zariaďovali sme si domácnosť, keď mi otec povedal, aby som opustila byt, že ho ide predať. Vtedy som sa veľmi na neho nahnevala, že teraz, keď som si zariadila byt, mam dve deti, on  chce, aby som odišla... Nesúhlasila som, no on mi povedal, že ho už predal a mám mesiac na to, aby som sa vysťahovala. Priateľ povedal, že nájde bývanie. Na otca som sa veľmi nahnevala, nechcem ho už nikdy vidieť. Vždy uprednostňoval svoje šťastie pred nami. Presťahovali sme sa. Posledný rok bol nejaký zvláštny. Začali sme sa s priateľom hádať. Hnevalo ma, že nevie vydržať v práci. Každý polrok menil zamestnanie. Nenosil domov výplatu, vraj mu ju nevyplatili, neskôr si našiel inú výhovorku. Ja som sa zatiaľ starala o domácnosť, nesťažovala som sa, vedela som uvariť aj z mála, snažila som sa, aby sme vyšli aj s peniazmi. Keď som bývala v našom byte, neplatili sme až taký vysoký nájom ako teraz, v podnájme, a tie peniaze chýbajú. V ostatnom čase ma veľmi bolievala hlava. Zľakla som sa a išla k lekárke. Bála som sa, aby som nezdedila maminu chorobu. Lekárka ma poslala na magnetickú rezonanciu a tá bola v poriadku. Mala som len málo železa, tak ma ešte poslala ešte ku gynekológovi. Príčina sa objasnila, som tehotná. Tešila som sa a aj priateľ. No teraz sa teším len ja, priateľ ma opustil. Vraj nebude živiť toľké krky. Ostala som znova sama. Ja a moje deti. Bez rodičov, úplne sama. Neviem, ako to zvládnem. Bojím sa. Oslovila som organizáciu a požiadala o pomoc. Pomôžu. Ale zvládnem to? Uvidím.

Jún 2023... Správa od Verony: Tento mesiac som veľmi smutná, bojím sa, ako to všetko zvládnem. Pani Aďka ma však upokojuje, že som dosť silná, že nech sa nebojím. Stretla som sa aj s inou mamičkou, ktorej  pomohli v Dom nádeje.  Povedala mi, že už sa snaží starať sa o seba a deti sama, ale keď má nejaký problém, tak zavolá p. Aďke a spoločne hľadajú riešenie. Trochu som sa upokojila. Rozmýšľam, prečo mám taký ťažký život, prečo ma nemá nikto rád. Každý deň už porodím. Prosím, modlite sa za mňa, aby som sa správne rozhodla.

Júl 2023... Radostná správa od Verony: Ahojte volám sa Peťko, narodil som sa 7.7.2023, vážim  2850 g a meriam 50 cm. Maminku som trochu potrápil, ale obaja sme zdraví a už sa teším domov za mojimi sestričkami. Maminka váhala, či si ma nechá, alebo ma niekomu daruje, ale keď ma počula plakať, rozplakala sa aj ona a veľmi sa na seba hnevala, že tak uvažovala. Viem, že moja maminka je silná a zvládne aj toto ťažké a zároveň krásne obdobie.  Veľmi vám ďakuje za pomoc a za to, že jej veríte.

August 2023... Boli sme v poradni. Peťko pekne priberá. Ja som sa upokojila a mám dostatok mlieka. Usilujem sa dojčiť a aj si odsávať mlieko, lebo som mala nábeh na zápal prsníka. Ani pri jednej dcére som toľko mlieka v prsníkoch nemala. Som šťastná, že mám svojho syna pri sebe. Keby som ho dala na adopciu, určite by som si to vyčítala a psychicky by som to nezvládla. Mám okolo seba dobrých ľudí, ktorí mi pomáhajú. Spoločne sa stretávame a navzájom sa podporujeme . Ďakujem.

September 2023... Ohlásil sa otec Peťka. Najprv bol na mňa milý, chcel sa stretnúť, no ja mu už neverím, tak som mu asi prvý raz v živote povedala nie. A vtedy to začalo. Začal na mňa kričať, vyhrážať sa, že som nula, že starostlivosť o deti nezvládam a že aj tak mi ho zoberie. Veľmi som sa zľakla, a preto som volala p. Aďke, čo mám robiť. Tak som plakala, že som nevedela ani rozprávať. Pani Aďka ihneď za mnou prišla a upokojila ma,  aby som sa nebála, že nie som sama. Odľahlo mi, mám strach, ale už sa nebojím. Ďakujem vám za dôveru a ja ju nesklamem.