Miroslava

Popis situácie

Rozhodli sme sa týmto mladým ľuďam bez zázemia dať v projekte šancu. Chchcú bojovať spolu a nezbaviť sa ľahkovážne zodpovednosti.

Napísala nám Miroslava:

S manželom sme sa spoznali už ako deti v letnom tábore, ktorý organizovala nezisková organizácia Človek pre človeka, ktorá pomáha rodinám s deťmi v hmotnej núdzi. Sme mladý manželský pár.  Ja mám 19 rokov a manžel dovŕšil v auguste 18 rokov. Má ešte 4 bratov a spolu s rodičmi bývali v dvojizbovom byte. Žili v podstate z jedného príjmu, pretože ich mamka mala zdravotné problémy, ktoré jej neumožňovali pracovať. Vzťah medzi rodičmi od istého obdobia ochladol a mamka začala spávať v izbe s chlapcami. Medzi bratmi nastalo určitý čas tiež ťažké obdobie. Manžel si užil hlavne od jedného staršieho brata slovnú šikanu. Popri celej situácii sa zároveň snažil pomáhať mladšiemu bratovi. Bratia sa museli naučiť starať sami o seba a zároveň jeden o  druhého. Otec chodieval na služobné cesty alebo bol od rána do večera v práci. Bolo aj obdobie, keď chlapci jedli jen dva razy denne. Preto  boli hladní.
Ja som žila do 14 rokov sama s mamkou, lebo nezhody medzi rodičmi vyústili k náhlemu odchodu môjho ocka od mamky. Ja som vtedy mala iba 8 mesiacov. S maminou sme sa dlho presúvali z podnájmu do podnájmu.. V 14 rokoch som mala za sebou šestnásť sťahovaní z podnájmu do podnájmu alebo občas aj k starým rodičom. Mamina sa snažila, aby sme mali vždy dostatok,  a preto veľa pracovala. Občas aj v dvoch zamestnaniach. Bývanie u starých rodičov bolo minimálne psychicky náročné, lebo dedko bol alkoholik. Dosť často sa u nich kričalo, hádalo a podobne. Situácia sa u nás ešte skomplikovala tým, že mamka sa nechcene zadĺžila. Celá situácia vyhrotila aj mamkine zdravie, fyzické  aj psychické. Asi dva roky chodila od lekára k lekárovi a niekoľkokrát musela byť aj hospitalizovaná. Absolvovala náročnú operáciu cievy v hlave. Psychický stav si zasa vyžadoval pobyt v nemocnici aspoň raz v roku. Celé toto obdobie poznačilo aj mňa a psychicky to začínalo byť aj na mňa veľa.  Mamkin sa sa zlepšil a postupom času sa znovu vydala. S jej novým mužom som mala tiež dlho nezhody  a začalo to ísť so mnou dolu vodou. Aj ja som musela absolvovať dočasné liečenie psychiky. Vzťahy s mojou rodinou sa začali zhoršovať a dochádzalo k nepríjemným situáciám.

V tomto chaose, ktorý v našich životoch nastal, sme jeden rok zasa šli nezávisle od seba na spomínaný tábor. Vtedy sme zistili, ako veľmi si vieme byť oporou a ako dobre si rozumieme. Skrátka vtedy sme spolu začali chodiť. Bolo to v pravý čas. Odvtedy naše životné príbehy začali vrcholiť. Zhoršujúce sa vzťahy medzi mnou a rodinu viedli asi týždeň po mojich 18. narodeninách k môjmu odchodu z domu. Musela som si nájsť podnájom a brigádu, z ktorej by som sa uživila. Nebol deň, kedy by môj terajší manžel nebol so mnou a nepomáhal mi to psychicky všetko zvládať. A keď sa už zdalo, že sa všetko ako tak ustálilo, prišla ďalšia skúška. Jeho mamka dobrovoľne odišla na odpočinok. Náhla a nečakaná správa zasiahla celú ich rodinu a aj mňa, keďže nie síce dlho, ale mala som tú česť ju spoznať aspoň na chvíľu. Ale keď niečo staré končí, niečo nové začína. A asi do mesiaca sme zistili, že čakáme bábätko. Boli sme veľmi šťastní ale zároveň plní obáv. Manžel si našiel teda popri škole aspoň brigádu, ktorá nám vedela pokryť aspoň základné výdavky. Rovnako sme si museli nájsť nejaký dočasný podnájom, kde by sme spolu mohli bývať´. Nemohla som byť sama v noci, lebo moje tehotenstvo sa spočiatku ukazovalo ako rizikové. Prístrešie nám poskytli na pár mesiacov najprv manželovi známi. V tomto náročnom a zároveň krásnom období sme sa rozhodli našu lásku aj zoficialniť a v deň nášho výročia sme si povedali svoje áno. Ako manželia a budúci rodičia sme následne chceli čo najskôr nájsť prostredie, v ktorom bude mať náš malý zázrak všetko čo potrebuje. Dozvedeli sme sa o centre Dorka, podali sme si žiadosť a dúfali sme, že na nás príde rad čo najskôr. Milým prekvapením bolo pre nás, keď nám zazvonil telefón skôr ako sme čakali. Teraz bývame v Dorke a už odpočítavame dni do príchodu nášho malého. A keď si tak premietame spolu tento príbeh, zdá sa nám neuveriteľné, koľko sa toho môže v živote človeka udiať za taký krátky čas. Chcela by som, aby si manžel dokončil školu, a tak nám všetkým pripravil lepšie vyhliadky do budúcnosti. Veď bol ozaj šikovmný, ale chce sa v prvom rade postarať o nás.

Na to, aby sme týmto úskalím života dokázali aj napriek nášmu veku prejsť, potrebujeme vašu podporu a pomoc. Vopred za ňu zo srdca ďakujeme.

Január 2019... Tak a malá Zuzanka je už medzi nami. Je prekrásna a rodičia sa z nej veľmi tešia. Miroslava sa má po pôrode dobre. Má trochu problémy s anémiou, ale berie lieky a po čase by sa to malo zlepšiť. S dcérkou chodí na pravidelné prehliadky a má sa výborne, je to zdravé a šťastné bábätko. Mamička dcérku dojčí, ale niekedy jej na večer urobí aj dojčenské mlieko Nutrilon, po ňom lepšie spí.