Alexandra

Popis situácie

Volám sa Alexandra, mám 50 rokov a som matkou dvoch dcér – Tatiany, ktorá má 13 rokov, a Terezy, ktorá má 15 rokov. Som rozvedená. S manželom som sa rozviedla v čase, keď mala Terezka 10 rokov. Manžel si v tom období našiel mladšiu partnerku, za ktorou odišiel, a nás nechal samé. Po rozvode som zostala bývať v našom byte spolu s dcérami. Pred dvoma rokmi som si našla priateľa. Keď sa to bývalý manžel dozvedel, musela som sa spolu s deťmi z bytu vysťahovať. Nerozumela som, prečo sa to stalo, keďže on bol ten, kto nás opustil a vymenil za mladšiu ženu. Napriek tomu som neprotestovala. Mala som dobrú prácu, dokázala som sa o seba aj o svoje dcéry postarať a aj môj priateľ mi finančne pomáhal. Po dlhej dobe som bola konečne šťastná. Mala som pocit, že sa môj život opäť začína uberať správnym smerom. Aj napriek tomu, že môj partner už nechcel mať ďalšie deti, vôbec mi to neprekážalo. Veď som mala dve krásne a zdravé dcéry a bola som presvedčená, že naša rodina je kompletná. Navyše mi moja lekárka povedala, že už deti nemôžem mať, pretože som v prechode. Z tohto dôvodu som si nedávala pozor, pretože som bola presvedčená, že už nemôžem otehotnieť a nič mi nehrozí. Mýlila som sa. V marci som sa začala cítiť nejako zvláštne. Spočiatku som si vôbec nepripúšťala, že by som mohla byť tehotná. Takto zle som sa však cítila približne štyri mesiace. Postupne som začala pociťovať väčšiu únavu, nevládala som pracovať tak ako predtým, chcelo sa mi stále spať a začali sa mi nalievať prsia. Vtedy som spozornela a rozhodla som sa navštíviť svoju gynekologičku. To, čo mi lekárka povedala, ma úplne zaskočilo. Počas vyšetrenia mi potvrdila, že som tehotná. V tej chvíli som sa cítila, akoby sa mi zastavil svet. Skoro som skolabovala. Bolo to pre mňa neuveriteľné a veľmi som sa zľakla. Chcela som ísť okamžite na potrat, pretože som si nedokázala predstaviť, že by som v mojom veku mala ďalšie dieťa a navyše bez istoty, že pri mne zostane partner. Lekárka mi však oznámila, že už je neskoro, pretože som bola približne v piatom mesiaci tehotenstva. Rozplakala som sa. Stále som si opakovala, že to nemôže byť možné, že musí ísť o omyl. Nebol to však omyl. Nevedela som, ako túto správu povedať svojmu priateľovi. Mala som obrovský strach z jeho reakcie. Nakoniec som však nabrala odvahu. Pripravila som mu večeru a po nej som mu povedala, že som tehotná. S malou dušičkou som čakala, čo povie. Priateľ sa na mňa najskôr pozrel a začal sa smiať. Myslel si, že je to vtip. Keď som mu však ukázala tehotenskú knižku a pochopil, že hovorím vážne, jeho reakcia bola úplne iná. Zdvihol sa a povedal mi, že ak sa toho dieťaťa zbavím, vráti sa ku mne. Potom odišiel. V tej chvíli sa mi zrútil celý svet. Zostala som tehotná, bez partnera a s pocitom, že vôbec neviem, čo bude ďalej. Počas ďalšieho vyšetrenia u mojej gynekologičky som jej povedala, že si dieťa nemôžem nechať. Vysvetlila som jej, že som už na to podľa svojho názoru príliš stará, že som zostala sama a že ma partner opustil. Povedala som jej, že chcem utajený pôrod a chcela som vedieť, čo všetko musím urobiť, aby som ho mohla absolvovať. Lekárka sa na mňa pozerala s nepochopením a snažila sa so mnou o situácii rozprávať. Nerozumela, prečo o utajenom pôrode uvažujem, keďže som mala dve dcéry a podľa jej slov som bola silná žena. Ja som jej však vysvetlila, že ak si dieťa nechám, môj priateľ sa ku mne nevráti. Bola som presvedčená, že práve on je človekom, ktorého nechcem stratiť. Lekárka sa ma snažila presvedčiť, aby som svoje rozhodnutie ešte dôkladne zvážila. Pýtala sa ma, či mi je priateľ prednejší ako dieťa a či som si istá, že toto je naozaj cesta, ktorou sa chcem vydať. Ja som však v tom čase na svojom rozhodnutí trvala. Povedala som jej, že ak mi neumožní utajený pôrod, dieťa dám do hniezda záchrany. Vtedy si lekárka uvedomila, že moje slová myslím vážne. Napriek tomu sa nevzdávala a snažila sa mi pomôcť nájsť iné riešenie. Dala mi telefónne číslo na jednu zo svojich pacientok, ktorá sa podľa jej slov ocitla v podobnej životnej situácii ako ja. Povedala mi, že tejto žene pomohla organizácia, ktorá poskytuje podporu ženám, ktoré sa ocitnú v podobne náročnej situácii. Najskôr som váhala, či jej zavolať. Napokon som však telefón zdvihla, zavolala a stretli sme sa. Porozprávali sme sa o tom, čo prežíva, čo prežila ona a akú pomoc dostala. Naše stretnutie vo mne vyvolalo veľa ďalších emócií a prinútilo ma premýšľať nad mojím rozhodnutím. Dnes som už v 7 mesiaci tehotenstva a stále mám v sebe veľké pochybnosti. Neviem, čo mám urobiť. Neviem, či dokážem vychovávať ďalšie dieťa, či to všetko zvládnem po psychickej, fyzickej aj finančnej stránke. Neviem, ako by prijali situáciu moje dve dcéry a ako by sa zmenil náš doterajší život. Zároveň však stále myslím na svojho partnera. Stále k nemu mám city a veľmi ťažko sa zmierujem s tým, že ma opustil práve v čase, keď som ho najviac potrebovala. Časť mňa stále dúfa, že sa vráti, ak sa dieťaťa vzdám. Druhá časť vo mne však začína premýšľať nad tým, či by som sa nemala rozhodnúť inak. Som preto v období veľkého vnútorného konfliktu. Na jednej strane stojí môj doterajší život, moje dve dcéry a predstava života, ktorý som si plánovala. Na druhej strane je nenarodené dieťa, ktoré nosím pod srdcom, a otázka, či mu dokážem dať šancu na život a či dokážem zvládnuť všetko, čo by jeho narodenie prinieslo. Neviem, čo ďalej. Neviem, či to zvládnem, neviem, či chcem dieťa alebo svojho partnera. Viem však, že potrebujem pomoc, podporu a čas, aby som dokázala urobiť rozhodnutie, s ktorým budem vedieť žiť.